Autor: Domi(nika)
Kategória: Udalosti
Naši návštevníci sa cez DOD výborne popasovali s danými témami. Chcela som si vyskúšať aké bolo pre nich písať o týchto zložitých témach. Nech sa páči, tu je výsledok mojej snahy napísať príbeh o školníkovi a upratovačke. Prajem príjemné čítanie.
Kto by očakával, že v taký nešťastný deň, uzavrie zväzok ďalší šťastný pár, ktorý nie je obyčajný? Svadobné zvony budú dnes znieť školníkovi a upratovačke z mojej základnej školy. Ja budem priamo v centre diania, ako hlavná družička. Bisťu! O tom sa mi ani nesnívalo! K tejto funkcii som sa dostala náhodou. Bola mi pridelená, ako odškodné zato, že upratovačke spadlo vedro plné vody priamo na moju nohu. Čas sa pomaly napĺňa. Na veľkolepú slávnosť budeme čakať iba dve hodiny. V kotolni, kde sa bude konať obrad, dokončujú posledné úpravy výzdoby. „Aaaaaaa! To nie je možné! Strašné! Volajte políciu!“ „Čo reveš stará? Čo si sa s koňom zrazila? Vypadáš, jak keby ta prešél parný valec a ešče k tomu pištíš horší, než píšťala. Joooj. Ach vy dzífčatá, pokoj chlapom nedáte, aj ked si vás zeberú.“ zaznelo spoza dverí. Zaklopem, vstúpim a poviem: „Je všetko v poriadku?“ „Nie slečinka. Všetky moje svadobné handry a čačky sú preč.“ „Šak čo. Ic na Evičku. Aj tak je to najlepší šat, aký móžeš mat.“ „Teraz si sa pre zmenu s koňom zrazil ty?“ „Prosím, čas plynie. Mali by sme nájsť riešenie naši budúci mladomanželia.“ „ Asi ťažko nejaké nájdeme. Hľadala som všade. Nikde ani stopy. Akoby sa to všetko pod zem prepadlo.“ Asi päť minút som len nehybne stála a rozmýšľala. „Ušijem vám šaty. Máte stroj?“ spýtala som sa. „Mám. Lenže látky nemám. Kúpiť nejakú nemôžem. Tu na dedine nemáme galantériu. Jediné, čo sa dá zohnať, sú dlážkové handry v upratovacej miestnosti.“ „Aj tie postačia. Ujo prosím prineste handry a vy teta stroj.“ Obaja upalovali, ako keby mali za chrbtom plne nabitú AK 47. Ach, Kalashnikov musel byť borec. O hodinu boli šaty hotové. Už máme len päťdesiat minút. „Hmm. Tie nie sú zlé slečinka. No stále nemám závoj a rukavičky. V upratovacej miestnosti sme našli biele gumenné rukavice a hlavicu z mopu, ktorú sme použili miesto závoja. Školník chcel zdieľať útrapy so svojou polovičkou a tak si obliekol monterky. Tiež sa vyzdobil s náradím z -ako on sám povedal- vercajchu. „Dzífčatko, daj mi ešce imbusáky, francuzák a jeden vrták“ dirigoval mi, keď som mu podávala ozdoby. Len tak-tak sme stihli obrad, ktorý bol nádherný a nezvyčajný. Všetko prebiehalo tak, ako malo. „Evičenka moja. Nehnevaj sa. Ja som tvoje šaty nechal naschvál doma. Nescel som ci uškodzit. Víš, vácej sa mi lúbiš bez takých prečačkaných handér. Scel som sa len dostat z dažďa, pod odkvap“ vstúpil do rozhovoru medzi mnou a tetou ujo Adam. „Budem teraz vyprávat v tvojej reči Adamček. Aby si mi čo najlepšé rozumel. Nevadzí mi to i ked ma skoro šlak trafil. Máš odpuscené. Nebudeme si dúfam kazici taký pekný den.