Autor: Kubo
Kategória: Udalosti
Určite ste si všetci museli spozorovať na plagátikoch, ktoré boli rozvešané po celej škole, že v dňoch od 17.10. do 21.10. bol na našej škole misijný týždeň.
Bol to týždeň, počas ktorého sa nedalo nevšimnúť si žiakov z rôznych tried, ktorý neodbytne predávali svoje veľmi dobré koláčiky za veľmi nízke ceny. Robili tak preto, aby si mohli adoptovať svoje dieťa v Afrike a podporovať ho, platiť mu školu a všetky náklady s tým spojené. Samozrejme dúfame, že sa im podarilo vyzbierať dostatok peňazí.
Ako každý rok, tak aj tento rok nebolo pripravené potešenie len pre telo, ale aj pre dušu. Od utorka do štvrtka našu školu navštívili traja slovenskí misionári, každý z iného kúta sveta. V utorok nás navštívil brat Vavrinec z rehole františkánov, ktorý bol dlhých 9 rokov v Bolívii. V stredu nás prišla pozrieť Silvia Maduchová, ktorá chodí pravidelne už niekoľko rokov do Ugandy, kde funguje na detskej HIV/AIDS klinike. Vo štvrtok ku nám zavítali saleziánski misionárski dobrovoľníci z Ukrajiny a doniesli so sebou aj živý suvenír - naozajstnú Ukrajinku.
Rozhodol som sa, že aj keď vo všetky tri dni sme mali veľmi zaujímavých hostí, tak vám bližšie predstavím brata Vavrinca, ktorý sa skutočne má o čo podeliť.
Niekoľkokrát prešiel cestou smrti, no na tejto nebezpečnej ceste sa mu nikdy nič nestalo. Naopak tam, kde by sme predpokladali, že sa môže cítiť v bezpečí, tam zažíval veľa problémov, ktoré boli často na hranici života.
Ako ste mohli zvládnuť takúto náročnú situáciu sám?
Jedine s Božou pomocou. I keď v istom čase som sa dostal do takého bodu, keď som s ňou už nerátal, keď som si myslel, že tie moje problémy už nikto nevyrieši. Áno, tá dôvera Bohu, tá tam trošku chýbala, pokrivkávala, lebo sa tam veľa problémov nakopilo. Ak človek nebude dôverovať Bohu, tak sa zničí. Vtedy som však na to vôbec nemyslel. No toto všetko, čím som prešiel mi ukázalo, že to nejde bez toho, aby som sa spoliehal na Pána Boha, bez toho to potom môže katastrofálne dopadnúť.
Čo bolo pre vás najťažšie počas pobytu v Bolívii?
Najťažšie? Celé obdobie stavby. Vtedy som sa dostal do takého víru, kde som sa vlastne len hnal. To je jedna vec, tá ľahšia. Potom keď v Copacabane vykradli kostol a ja som bol za to neprávom obvinený. Ľudia sa snažili linčovať, s čím som nemal problém. Ako dobrodruh som to bral ako súčasť dobrodružstva a zistil som, že som aj niekedy prosil Pána, že chcem niekedy niečo také dobrodružné zažiť, myslel som úplne niečo iné, ale Pán to naozaj môže niekedy vypočuť, ale pošle niečo úplne iné (smiech). Toto bol zážitok, ktorý ukázal že naozaj v živote netreba Pána o nič prosiť,..., ale ani nič neodmietnuť, naozaj prijať to, čo prinesie život, čo Pán pripustí, alebo pošle, to treba prijať, zobrať svoj kríž každý deň a niesť ho statočne ďalej.
Čo ste sa naučili počas tohto pobytu, aké ponaučenie ste si zobrali domov na Slovensko?
Že Boh je s tými, ktorý kráčajú, hľadajú a žijú. My sme povinný urobiť to, čo je od nás žiadané, čo musíme a keď už nemáme viac síl a nemôžeme ísť ďalej tak to pán za nás dokončí, ale my musíme na našom bojisku bojovať a niesť náš kríž za Pánom.
Pán bude s nami a bude nás ochraňovať.
Ďakujem bratovi Vavrincovi za tento rozhovor, za krásne slová, ktoré ste nám povedali a všetko, čo ste našim študentom prostredníctvom prednášky, ale aj prostredníctvom tohoto rozhovoru odovzdali.
Myslím, že už netreba nič viac dodať.